O Goldbergových variaciách

Johann Nikolaus Forkel opisuje vznik Goldbergových variácií v životopise Johanna Sebastiana Bacha z roku 1802 touto epizódou:
Gróf Keyserling, bývalý velvyslanec Ruska v Sasku, casto navštevoval Lipsko. Johann Gottlieb Goldberg, jeden z jeho sluhov, bol talentovaný mladý cembalista, žiak Wilhelma Friedemanna Bacha a neskôr aj samotného Johanna Sebastiana. Gróf trpel nespavostou a chorlavel, Goldberg musel teda vo vedlajšej izbe zmiernovat pánovo utrpenie hudbou. Gróf požiadal Bacha, aby skomponoval pre Goldberga zopár skladieb, ktoré by ho ich lahodnostou a veselostou potešili za bezsenných nocí. Bach sa rozhodol skomponovat rad variácií, formu, ktorá ho predtým velmi nezaujímala. Tak ci onak, pod jeho majstrovskými rukami vzniklo výnimocné dielo. Gróf bol taký nadšený, že skladbu nazval „moje variácie“. Casto vravieval: „Drahý Goldberg, zahraj mi jednu z mojich variácií.“ Azda nikto nikdy Bacha tak neodmenil za jeho hudbu. Gróf mu venoval zlatý kalich so stovkou dukátov!
Je to pozoruhodné, hlavne ked to porovnáme so skladatelmi zo zaciatku 17. stor. – ako napr. Sweelinck, Scheidt alebo Froberger –, že Bach sa okrem svojich chorálových partit z mladosti nevenoval variacným formám, ci už piesnovým alebo tanecným. Pravda, v druhej polovici 17. stor. – po Sweelinckovi a Frobergerovi – forma a technika klávesovej variácie zacala uprednostnovat pre variacné kompozície skôr techniku passacaglie a chaconny – formy, v ktorých aj Bach skomponoval dve skladby: Passacagliu c mol pre organ a Chaconne d mol pre husle. Pri Goldbergových variáciách v každom prípade vynahradil to, co zameškal. Využil všetky figuratívne, kontrapunktické, harmonické a rytmické možnosti, vdaka comu vzniklo tak vydarené dielo, že od jeho vzniku datujeme dejiny moderných variácií. Od týchto variácií vedie priama spojovacia línia k variáciám na tému Diabelliho a tému z Eroicy od Beethovena, k variáciám na Händelovu a Paganiniho tému od Brahmsa a k variáciám na Bachovu a Beethovenovu tému od Regera.
Musíme spomenút, i ked v krátkosti, formu, kompozicnú a interpretacnú techniku týchto variácií. Ako tému použil Ariu z Knižocky pre Annu Magdalénu Bachovú – vo forme sarabandy. Po nej nasleduje 30 variácií s týmito kompozicnými a technickými riešeniami: každá tretia variácia je napísaná vo forme kánona, prvá (Var. 3. ) v unisone, dalšia (Var. 6.) v sekunde, Var. 9 v tercii a tak dalej až k Var.27, ktorá je písaná v nóne.
Dalšou skupinou sú variácie, ktoré stavajú do popredia rôzne interpretacno-technické riešenia ( Var. 1, 5, 8, 11, 14... 26, 28 a 29), ako prekríženie rúk, pasáže, akordická hra, písané prevažne pre dva manuály cembala. V prípade prednesu skladby na klavíri pribúda problematika, ako vyriešit rozdiel (možnosti) medzi dvoj- a jednomanuálovým nástrojom. V každom prípade je to bez akejkolvek straty možné i v prípadoch, ked obe ruky sa krížia pocas hrania a ich hlasy prechádzajú krížom cez seba.
Tretou skupinou sú rôzne charakterové variácie, ako Gigue (Var. 7), Fughette (Var. 10), jedna kompletná Francúzska ouvertura (Var. 16), Allabreve (Var. 22) a g-molové Andante (Var. 25). Sled variácií uzatvára Quodlibet (Var. 30), v ktorom sú spojené fragmenty dvoch ludových piesní. Keby sme nepoznali text týchto piesní, ani by nám nenapadlo, že sa tu jedná o akýsi žart. Zaciatocné slová prvej melódie sú: „Ako dlho som už u Teba nebol“ (ako keby sa Bach tešil, že po variáciách sa opät vráti k Arii), a druhý text sa zacína slovami: „Kapustou a tekvicou ma vyhnali...“, kde Bach možno myslel na variácie, ktoré ho už „nútili“ k dokonceniu tejto velkolepej kompozície.
V každom prípade Goldbergove variácie patria medzi najvzácnejšie kompozície, ktoré kedy boli napísané pre klávesový nástroj. So svojou duchovnou hlbkou, zmyselnou nápaditostou, radostou akoby improvizovanej hudby a so svojím kontrapunktickým majstrovstvom dávajú posluchácovi to najviac, co od hudby môže ocakávat.

Interprét

MIKI SKUTA zacal improvizovat na klavíri už ako štvorrocný, hru na klavíri študoval vo svojom rodnom meste v Komárne, neskôr v Bratislave u Alžbety Elanovej, u doc. Evy Fischerovej a v Paríži v triede Clauda Helffera. Stal sa laureátom mnohých medzinárodných sútaží.
„ Konecne Mikuláš Skuta je typom brilantného virtuóza,aký sa rodí raz za desatrocie a akého sme na Slovensku azda ešte ani nemali. V Scarlattim, Lisztovi, Rachmaninovovi i v troch castiach Suchonových Metamorfóz, blysol sa jedinecnou perlivou i oktávovou technikou, mužne nástojcivou suverenitou podania, strhujúcimi tempami, omracujúcou sýtostou zvuku a radostou z hry .“ ( Práca , 20. Augusta 1983 )
V jeho repertoári sú diela od J. S. Bacha až po súcasných skladatelov, no nie je to neobvyklé, ked v programe M. Skutu nájdeme mená Chick Corea, Miles Davis alebo jeho vlastné skladby. Pre vydavatelstvo OPUS v rokoch 1994–1995 nahral 14 Beethovenových sonát. So svojou manželkou – Eleonórou Skutovou – si založili klavírne duo v ktorom sa špecializujú na diela 20. a 21. storocia (György Ligeti, Steve Reich, Olivier Messiaen...). V roku 2002 zrealizoval jazzový projekt s vlastnou hudbou (koncerty a CD Identity) pre osemclenný medzinárodný súbor. Ako sólista alebo komorný hrác koncertoval v rôznych krajinách Európy. Vystupoval s  hudobnými telesami ako Slovenský komorný orchester, Bruckner Orchester Linz, Slovenská filharmónia, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Danubia, Capella Istropolitana, Vienna Flautist atd. pod vedením dirigentov ako Bohdan Warchal, Róbert Stankovský, Daniel Gazon, John C. Whitney, Martin Sieghart, Christian Muthspiel, Leoš Svárovský, Héja Domonkos atd. V rokoch 1992–2002 pravidelne spolupracoval s rakúskym huslistom Benjaminom Schmidom. Okrem klasického repertoáru aj pri tejto spolupráci Skuta casto využíva svoje improvizacné schopnosti. Výsledkom tejto spolupráce sú dve CD: jedno z diel Fritza Kreislera a druhé – jazzové – prevažne z diel M. Skutu.
MIKI SKUTA ako jazzový klavirista vystupoval na festivaloch vo Švajciarsku, v Holandsku, v Nemecku a v Rakúsku. Koncertoval s jazzmanmi, ako Wolfgang a Christian Muthspiel, Didier Lockwood, Tomasz Stanko a Jirí Stivín. Jeho kompozície sa nahrávali v Madarsku, v Cechách, v Rakúsku, vo Švajciarsku a, samozrejme, na Slovensku pre vydavatelstva BMG Ariola, OEHMS Classics, Arta Records, Davay, DS Consult.
„...Bol som nadšený práve preto, že popri zjavnej práci s detailami, popri vybrúsenosti faktúry práve v tomto smere dokázal Skuta nájst zlatú strednú cestu, ci už volbou temp, ci presvedcivostou agogiky, ci dynamickou výstavbou, vypracovanostou polyfónie, ci mierou citovej úcasti. A co je hlavné: všetky tieto zložky dokázal spojit do presvedcivého výkonu. ..... Znel Bach v prekrásnom rúchu, do ktorého ho zaodel umelec stojací na vrchole svojich nemalých možností.“ (J.S.Bach: Tokkáty HZ,XXXII.c.4. 2000)
Práca s dielom J. S. Bacha sa zacala s kompletným naštudovaním jeho toccat, potom nasledovali dvoj- a trojhlasné invencie, klavírne koncerty a Koncert pre dva klavíry C dur. „Skuta v Bachovi ( Klavírny koncert E - dur, BWV 1953 – SKO s B.Warchalom ) doslova bodoval, s orchestrom rozohral bravúrny duel, v ktorom dominovala jeho predstava o hranej hudbe, o baroku, o Bachovi, tak ako ho má právo interpretovat a komentovat hudobník z konca 20. storocia.“ (HZ,XXVI.25.5.1994 )
S Goldbergovskými variáciami sa Skuta zacal zaoberat pred mnohými rokmi, no pred verejnostou ich prvýkrát predviedol až roku 2001.
„...To spolu už spomínanou virtuozitou prispieva k absolutnej priehladnosti bachovskej faktúry, (Goldbergovské variácie) k  priam cizelovanému narábaniu s jednotlivými hlasmi, s ornamentami, pricom nikdy nestráca zo zretela velký, vnútorne viacnásobne clenený dynamický oblúk diela. ....málokedy sú pozornost, napätie a koncentrácia na koncerte natolko evidentné, ako to bolo v ten vecer, ked Mikuláš Skuta magicky vtiahol prítomných do zázracného sveta Bachovej hudby.“ (HZ XXXIII. 12. 2001 )